Moja fotovášeň nabrala na intenzite, keď sa mi narodili dvojičky v lete 2012. Pri častom fotení vlastných detí som prišla na to, že to musím robiť tak, aby deti vôbec nepociťovali, že majú nejaký "fototermín". Teda žiadne stresovanie nastavovaním foto-svetiel, stačí prísť na to, ako správne použiť denné svetlo. Žiadne štylizovanie do čudesných rekvizít... kto by predsa chcel mať pamiatku na detstvo, ktorá sa ani nepribližuje k tomu, ako sme v detstve naozaj vyzerali. Myslím si, že najcennejšie sú fotky v prirodzených situáciách a v obľúbenom oblečení. Máme síce veľa hračiek, ale rodičom doporučujem, aby si priniesli vlastnú obľúbenú hračku. 

      Na bielom pozadí sa dá nafotiť vo všekých fotoštúdiách. Ja som dala vyrobiť moje vlastné veľkoplošné pozadia z fotiek, ktoré som pri mojich cestách nafotila. Tak niekedy vznikajú vtipné situácie, ale stále to vyzerá celkom prirodzene. 



Môj život sa delí na dekády. Prvú od vysokej školy som prežila ako prekladateľ, tlmočník a lektor angličtiny. Cestovala som po Európe a tých tlmočníckych 9 rokov ma naozaj do života veľa naučilo. V roku 2002 prišla dekáda hudby. Vtedy som vyhrala prvého Slávika a odvtedy som nahrala 5 CD albumov a zahrala stovky koncertov. Lietala som do New Yorku, inšpirovať sa na tvorbu hudby, ale trávila som tam aj veľa času na workshopoch, kde som sa učila pracovať s fotografiou, čo bolo odjakživa mojim veľkým koníčkom. O desať rokov neskôr v roku 2012 sa mi narodili vytúžené dvojičky a tretia dospelácka dekáda je moja rodina. Myslím, že už sa to nezmení, pretože showbiznis v našej malej krajine nesie so sebou príliš veľa nezmyslov, aby som bola ochotná sa mu naplno venovať. Hudba je úžasná vec a budem ju tvoriť stále. Len sa ňou už asi nebudem živiť, lebo moje deti ma naozaj potrebujú. A tak som posledné tri roky viac fotograf ako speváčka. Môcť robiť to, čo vás veľmi baví je veľké šťastie. Preto sa o to intenzívne snažím a neprestávam sa učiť nové veci a stále sa zdokonaľovať. Keď boli moje dvojičky prvé dva roky pre mňa 24-hodinová priorita, mojou najviac postrádanou činnosťou bolo učiť sa nové veci. Jednoducho na to nebol vôbec čas. Ale už sú to škôlkarky, moje malé partáčky a ja sa znova naplno vnáram do kažodenného zdokonaľovania sa v tom, čo robím. Moja mama je v tomto pre mňa veľký vzor. Denne sa učí nové veci, stále niečo gúgli a študuje, aby vedela svojim detským pacientom pomáhať stále lepšie. Ja mám svoje fotoplány a sny, ktoré postupne naberajú reálnu formu. Fotiť deti je veľká radosť. Naučili ma to moje vlastné deti. Majú mojou rukou tisíce dobrých fotiek, krásne spomienky, ktoré raz určite ocenia. Ja ako dieťa skoro žiadne fotky nemám. Ani s mojim už nebohým otcom a starými rodičmi. Preto mi príde ako poslanie práve toto dávať iným ľuďom - zhmotňovať im spomienky na celý život. 

 

som Michaela "Misha" Palova

foto (c) Jaroslav Cucák

© Misha Michaela Palova Photography / 0905 778877 / misha@misha.sk

    This site was designed with the
    .com
    website builder. Create your website today.
    Start Now